Esej-negatívna

Ráno sa budím na ostré slnko, ktoré mi páli oči. Ešte rozospatá žmúrim cez okno na terasu.

Aké krásne ráno. Počkať, nepočula som budík. Rýchlo pozerám na telefón. 7.55

ZAN nám začína o hodinu a cesta do prahy trvá 50 minút. Super. Prisahám, že ja budem meškať aj na vlastný pohreb. Klasika.

Rýchlo bežím do kúpeľne a do šatníka pripraviť sa. Ani sa nestihnem pokochať  výhľadom na rybník a už bežím cez chodbu do kuchyne. Ale to by som nebola ja, keby som nenarazila do jednej z knižníc ktoré máme na chodbe. Za iných okolností ich milujem ale keď sa na mňa zosype hŕba kníh tak nie sú až tak super. Vletím do kuchyne a snažím sa spraviť kávu za menej ako 5 sekúnd.

Je 8.15 keď sa naťahujem s kľúčom v dverách. Kašlať dvere, idem cez terasu.

Je 8.20 keď sa zberám z kaluže blata pri terase. Nemám už čas ísť sa prezliecť a tak bežím do garáže. Jasné, že mi neštartuje auto. Čo som čakala? Na autobusovú stanicu je to pešo 15 minút. 10 ak ste v strese a ponáhľate sa. 5 ak sa ponáhľate na ateliér. To stíham.

Na ateliér dorazím ako posledná, celá zablatená  a rozospatá. Už aby som bola zas doma, dnešok nie je môj deň.

Poobede sa vraciam domov natešená na vaňu plnú teplej vody. To by ale najprv musela tá voda tiecť však?! Vážne robotníci potrebujú opravovať trubky celému mestu práve dnes?

Pár sekúnd zvažujem, že sa pôjdem okúpať do rybníka na južnej strane nášho pozemku. Avšak nakoniec si z pracovne vezmem výkresy môjho návrhu a odoberiem sa do dielne pracovať na modele do školy.

Snažím sa dávať pozor aby som si neodrezala prsty.

Dnešok je fakt katastrofa.